Vymenili prácu v startupe za korporáciu. Dôvod bol iný, než by ste čakali

Vymeniť voľný pracovný čas za pravidelných osem hodín päťkrát do týždňa? Tričko a rifle za košeľu s kravatou a slušné nohavice?

Mladí ľudia často vnímajú prácu vo veľkých spoločnostiach ako nudnú a jednotvárnu a radšej snívajú o slobode a raketovom úspechu v startupe. Svet veľkých korporácií síce má svoje pravidlá, vie však ponúknuť to, čo nedokáže žiadne iné zamestnanie. Platí to aj o startupoch, len s tým rozdielom, že v nich to s pravidlami veľmi nepreháňajú.

Ľudí, ktorí prešli z korporátu do voľnejšieho prostredia, sú desiatky. Nájdu sa však aj takí, ktorých láka opačný smer. Prečo to vzdali so startupmi, prečo odišli z vlastného ziskového projektu a vďaka čomu dnes tvrdia, že v korporácii je lepšie?

Z korporátu k predávaniu dresov

„Keď mi ponúkli prvý plat, skoro som sa rozplakal. Bolo to raz toľko, koľko vtedy zarábal môj otec,“ spomína Michal Markovič na rok 2006, keď sa zamestnal v Hewlett-Packard.

Mal tesne po štátniciach na STU v Bratislave a plánoval si dopriať dvojmesačný oddych. Zrazu mu však volalo cudzie číslo. Z Poľska, po anglicky a bez dôvodu.

„Nikde som neprejavil záujem o prácu. Preto som si najskôr myslel, že je to len nejaký telefonický predaj, tak som to zložil. O chvíľu však telefón zvonil opäť, tak som sa spýtal, o čo ide. Povedali, že prijímajú nováčikov, ktorých si postupne vychovajú. Dohodli sme sa teda na pohovore,“ spomína Michal.

„Korporát nezahynie zo dňa na deň. Keby mali zaniknúť, bude to trvať roky. Startupu sa to môže stať v priebehu dňa.“

Bol to jeho prvý pohovor od skončenia vysokej školy a nevedel, čo od toho očakávať. Keď mu ponúkli čaj, kávu, ovocie alebo čokoľvek z kuchynky, poďakoval so slovami, že si neprosí, že to bude asi drahé.

„Odpovedali mi, že je to zadarmo. Potom sme sa išli prejsť po veľkej kancelárii, kde boli všetci naskladaní vedľa seba a pozerali sa do monitorov. Predstavoval som si niečo voľnejšie, ale nakoniec som sa rozhodol nastúpiť,“ opisuje Michal svoje začiatky v Hewlett-Packard.

Vydržal tam rok a odišiel vyskúšať zahraničie, aby sa zdokonalil v angličtine. Mal totiž pocit, že toho veľa ešte nezažil a je skoro „zašiť sa“ v korporáte. Začal predávať futbalové dresy v Anglicku, no po jednom roku bol naspäť na Slovensku a opäť v korporácii.

„Po prvýkrát som zacítil, že chcem mať nejakú istotu. Už som vedel, aký je korporát a že ma nič neprekvapí. Nastúpil som do IBM, kde som zostal sedem rokov,“ hovorí Michal o korporácii, v ktorej oslávil aj svoju tridsiatku.

Už to skoro začínalo vyzerať, že sa z neho stane korporátny človek, keď po IBM odišiel ešte na tri roky do Swiss Re. Lenže tam sa udial zlom. Zo dňa na deň prepustili jeho nadriadeného, pozastavili všetky projekty a nikto nevedel, čo bude nasledovať. Jeden deň striedal druhý a jedna pracovná ponuka ďalšiu. Netrvalo dlho a na stole mal tri možnosti. Korporácia, korporácia a startup.

„Všetky tri ponúkali rovnaké platy, tak som sa rozhodol dať šancu startupu. Začalo sa to úsmevne. Šéf meškal na pohovor, lebo sa počas obeda vraj do niečoho začítal. Prišiel v kraťasoch, tričku a šľapkách, pričom ja som bol v košeli a s kravatou. Podpichol ma, či mi nie je teplo a povedal, že to nemám brať tak vážne,“ hovorí Michal o startupe Decent, ktorý sa zameriaval na vývoj vlastného blockchainu.

Začiatky v startupe

Michal sa po jedenástich rokoch v korporátoch ocitol v prostredí, v ktorom sa nenechali vyrušovať plánmi a keď dostali nejaký nápad, mohli na ňom začať pracovať v nasledujúcej sekunde. Mítingy mali spravidla niekoľkominútové zdržanie, pretože kolegovia potrebovali ešte navštíviť toaletu, urobiť si kávu alebo sa porozprávať, kde boli včera večer.

„Keď ste v startupe meškali, nikto vám nič nepovedal, prípadne tam ten druhý človek ani nebol, lebo prišiel po vás. V korporáte sme niekedy mali mítingy tak tesne po sebe, že som medzi nimi nestihol ísť ani na toaletu,“ porovnáva Michal.

Na startupe mu vyhovovalo aj to, že keď sa chcel s niekým porozprávať, stačilo sa otočiť na stoličke a vybrať si s kým. V korporáte sa rozprávali len o tom, aké diskové pole objednajú zákazníkovi alebo ako vyriešiť ten či onen problém.

Takéto diskutovanie s kolegami však spôsobilo aj to, že takmer zanikol rozdiel medzi pracovným a súkromným životom. Denne mal síce pracovať osem hodín, kolegovia si však posielali novinky aj po večeroch a očakávali odpoveď.

„Šéf napríklad napísal kolegovi v sobotu o jedenástej v noci, aby niečo urobil. Kolega mu odpísal, že je odcestovaný s rodinou a nemá so sebou ani laptop. Šéf povedal, že to nevadí, treba to urobiť ASAP. ASAP však neznamená urobiť to hneď, ale vtedy, keď to bude najskôr možné, čiže v tomto prípade v pondelok ráno,“ spomína Michal.

Jeho nadšenie zo startupov postupne vyprchalo, no stihol skončiť skôr, ako zmizlo úplne. Po roku a pol zo startupu odišiel. Keď rozmýšľal, či si nájsť iný, odpoveďou mu bola rodina.

„Povedal som si, že už mám dieťa, manželku a potrebujem mať nejakú istotu. Korporát nezahynie zo dňa na deň. Keby mali zaniknúť, bude to trvať roky. Startupu sa to môže stať v priebehu dňa,“ priznáva Michal, ktorý dnes opäť pracuje vo Swiss Re a vedie tím deviatich ľudí.

Dnes vie mať v korporáte takú voľnosť, akú si sám v rámci stanovených hraníc urobí. Navyše mu nezvonia telefóny po večeroch ani víkendoch a každý rešpektuje, keď je na dovolenke.

Sledovali správanie ľudí

Podobný príbeh ako Michal opisuje aj Monika Krafčíková. Aj ona sa najskôr presunula z korporátu do startupu, napokon však skončila opäť v korporáte. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a po škole odišla pracovať do personálnej agentúry Grafton.

„Je pre mňa dôležitý work-life balance. Bez pravidiel som ho nevedela nájsť. Veľakrát som pracovala do noci aj cez víkendy.“

„Bola som tam rok, keď ma oslovili zo startupu Quantopy. Bol to rozbiehajúci sa startup zameraný na psychodiagnostiku, ktorý mal pomôcť pri výbere nových zamestnancov. Sledoval, ako sa ľudia správajú pri práci na počítači, pričom cieľom bolo vyvinúť sledovanie pohybu očí pomocou webkamery a pohybu ruky pomocou myši,“ opisuje Krafčíková.

V startupe pracovali traja ľudia interne a traja externe. Mohli pracovať aj zo spoločnej kancelárie, avšak len ojedinele sa tam stretli všetci. Mať pri takej zostave pocit, že máte kolegov, bolo občas nad ľudské sily. Horšie však bolo to, že startupu chýbala štruktúra a zo dňa na deň mohol zmeniť podnikateľský plán a začať sa venovať niečomu inému.

„To bolo nakoniec dôvodom, prečo som v startupe skončila. Po siedmich mesiacoch sa projekt zmenil zo psychodiagnostiky na úložisko s neobmedzeným priestorom, čiže ja ako psychologička a kolega ako dátový analytik sme boli zbytoční. Zostal len jeden programátor,“ prezrádza Monika.

Zo startupu odišla pracovať do malej rodinnej firmy, v ktorej už síce mala kolegov, no vedela o nich až priveľa.

„Šéfka mi volala aj mimo pracovnej doby, čo mi narúšalo pohodu, lebo som vedela, že mi niekto môže volať a nemohla som úplne vypnúť. Keď som ju nezodvihla, rozmýšľala som, čo mohla potrebovať a keď som zodvihla, riešila som, čo potrebuje,“ hovorí absolventka psychológie.

Takto nepristupovala k práci len ona sama, ale aj kolegovia medzi sebou. Neraz sa preto stalo, že keď chvíľu nereagovala, našla si správu všade, kde mala vytvorený účet.

„Keď som nezodvihla telefón, prišla mi esemeska. Ak som na ňu neodpísala, dostala som správu na Messengeri. Ak som nereagovala ani tam, skúsili ďalší prostriedok komunikácie a keď sa nepodarilo ani to, snažili sa ma nájsť cez niekoho iného. Pritom to málokedy bolo tak dôležité, že by to nemohlo počkať do pondelka,“ spomína Monika.

Časom si začala všímať, že aj v tomto projekte chýba štruktúra a že pevnejšie pravidlá môžu mať aj výhody. Po viac ako troch rokoch sa rozhodla odísť a hľadať niečo, kde by vo väčšej firme pôsobila v rámci interného HR oddelenia a pomáhala by pri výbere a vzdelávaní zamestnancov.

„Uvedomila som si, že je pre mňa dôležitý work-life balance. Bez pravidiel som ho nevedela nájsť. Veľakrát som pracovala do noci aj cez víkendy, keďže som nemala zábranu, že teraz nepracuj, lebo za to nebudeš zaplatená. V korporáte to mám, lebo viem, odkedy a dokedy mám pracovať a aké mám v ten deň povinnosti. Keď sa mi skončí pracovná doba, najbližšie budem pracovať až na ďalší deň,“ porovnáva Krafčíková.

V Matador Group pracuje už rok a pol a najviac jej vyhovuje to, čo ponúka práca zamestnanca. Dovolenku, víkendy a voľné večery. Na voľnej nohe to takmer nemala.

„Už by som nešla do startupu, ktorý sa rozbieha. Už to nie je ako pred pár rokmi, keď som nemala hypotéku ani záväzky. Teraz je pre mňa dôležité nestratiť zamestnanie a mať príjem z práce, ktorá ma napĺňa,“ uzatvára Krafčíková.

Prestal ho baviť vlastný startup

Tomáš Gažo zažil všetko to, čo Michal a Monika a ešte o trochu viac. Po absolvovaní STU v Bratislave sa nielenže ocitol v startupovom prostredí, ale jeden aj spoluzakladal. Predchádzal tomu projekt, ktorý so spolužiakmi vytvorili počas štúdia.

„Vyvinuli sme prototyp platformy na digitalizáciu procesov, čo sme potom ponúkali klientom. Po skončení školy nás oslovil profesor, že sa už viackrát neúspešne pokúšal rozbehnúť niečo podobné a spýtal sa, či by sme mali záujem pomôcť mu s tým,“ opisuje Tomáš začiatky startupu Netgrif.

Netgrif vznikol v roku 2017 a jeho ročné tržby dnes atakujú hranicu jedného milióna eur. Pôvodne v ňom boli šiesti spolumajitelia, avšak Tomáš sa po troch rokoch rozhodol odísť.

„V korporáte máme dostatočnú voľnosť a veľký priestor na realizáciu vlastných nápadov. Nemám pocit, že by ma niečo brzdilo alebo by som niečo nemohol robiť.“

„Prišlo mi, že už som tam pracoval dlho. Predovšetkým sa však začali ukazovať nevýhody malého kolektívu. Musíte v ňom robiť všetko, a teda aj to, na čo sa nešpecializujete. Zhruba 80 percent činností som nechcel robiť, ale musel som, pretože svojím podielom som sa k tomu zaviazal. Začínal som stagnovať, tak som sa radšej rozhodol odísť,“ prezrádza Tomáš.

Keď rozmýšľal, kam ďalej, chcel niečo väčšie a v oblasti financií alebo poisťovníctva, s ktorými spolupracovali aj v startupe.

„Vnímal som, že v bankovom sektore je priestor, aby sa IT rozvíjalo rýchlejšie. Tiež mám pocit, že technológie majú v tejto oblasti väčší zmysel. V prípade menších firiem je zväčša dôležitejšie dodať niečo rýchlo ako kvalitne, pričom vo väčších firmách sa na to dáva väčší pozor a je na to viac prostriedkov,“ porovnáva Tomáš, ktorý sa pred rokom zamestnal v Slovenskej sporiteľni.

Na pohovore považoval svoju skúsenosť so startupom ako výhodu, keďže mohol robiť z každej veci niečo a nešpecializoval sa len na jednu oblasť.

V startupoch sa podľa neho často stáva, že vývojári nepracujú len na svojom projekte, ale musia pripravovať aj prezentácie a robiť veci, ktoré sa ich netýkajú. To, čo mu ešte prednedávnom prekážalo, zrazu považoval za benefit.

Medzi startupom a korporáciou preto vníma najväčší rozdiel v tom, že vo väčšej firme sa venuje predovšetkým svojej práci. V pracovnom prostredí však veľký rozdiel nevidí, keďže ako IT analytik pôsobí v malom George labe, ktorý má približne 20 ľudí.

„Všetci tu pracujeme v malých skupinách, takzvaných laboch. Každý má na starosti niečo a nemusí sa teda zameriavať na všetko. Dokonca máme aj dostatočnú voľnosť a veľký priestor na realizáciu vlastných nápadov. Nemám pocit, že by ma niečo brzdilo alebo by som niečo nemohol robiť,“ dopĺňa Tomáš Gažo.

Tomáš, Michal aj Monika si tak obľúbili na korporáciách to, čo mnohých odrádza. Ich veľkosť. Vďaka rešpektovaniu voľného času a vyprofilovaným pracovným pozíciám tak majú viac voľnosti ako predtým.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.