Šesťročný chlapec predáva noviny. Nejde o prácu, hovorí zákon

Je pondelok 15. októbra 2018 a chvíľu po deviatej ráno si v chladnom rannom počasí v centre českého Jeseníka nesie šesťročný Dominik pätnásť výtlačkov Jesenického týždenníka. Plánuje ich predať. Robí tak každý pondelok. Za vlastné peniaze si od vydavateľa kúpi miestne noviny, postaví sa s nimi na námestie, predá ich a čo mu zostane, to si odloží. Šetrí si na telefón.

Napísal o ňom aj český Respekt s otázkou, či ide o finančnú výchovu v praxi alebo zneužívanie detí na prácu. Zaberie mu to zhruba hodinu a pol, kým predá všetky výtlačky. Má pravidelných zákazníkov a podporuje ho v tom aj otec. Síce je úspešný podnikateľ, ale keď raz niečo vybudujete sami a usilovnou prácou, býva často zvykom, že ani deťom nebudú pečené holuby padať do úst zadarmo.

„Vreckové vedie deti k zodpovednosti za svoje konanie, k systémovému mysleniu, kontextovému uvažovaniu, učí hospodáriť aj vedieť obdarovať iných.“

Malý chlapec vzbudzuje záujem i pohoršenie. Pomerne často kvôli nemu niekto volá na políciu alebo sa vyhráža sociálkou, že ide o zneužívanie detskej práce. Dostanete sa v Česku do väzenia, keď necháte svoje dieťa predávať na ulici noviny?

„Nejde o závislú prácu neplnoletých osôb mladších ako 15 rokov, ktorú zákon zakazuje. Dominik nie je súčasťou žiadneho pracovnoprávneho vzťahu a nie je odmeňovaný žiadnym zamestnávateľom. Noviny si sám kupuje a následne sám predáva. Nejde teda o závislú prácu, ale o činnosť smerujúcu k získaniu vreckového,“ prečítal si Dominikov otec v právnom rozbore, ktorý si k tejto veci nechal vypracovať.

Na Slovensku síce šesťročné deti noviny nepredávajú, alebo o tom aspoň nevieme, ale otázka, čo je ešte finančná výchova a čo už zneužívanie detí, leží na stole rovnako. Navštívili sme viaceré slovenské rodiny a rozprávali sa s deťmi aj odborníčkou na finančnú gramotnosť, aby sme na túto otázku priniesli odpoveď.

Polovicu si platí sám

Adam Čepko žije v Dunajskej Lužnej, má 12 rokov, dve sestry a jeden zvláštny problém. Bijú sa o neho kamaráti. Síce chce byť s každým za dobre a nemá dôvod niekoho prehliadať, spolužiaci sa okolo neho hádajú, s kým sa kamaráti najviac.

„S nami,“ povie jedna partia.

„Nie, my sa s ním kamarátime viac,“ oponujú druhí.

„Veci buď dostávam na nejaký sviatok, alebo si zaplatím polovicu a rodičia mi doložia zvyšok.“

Kauza Adam sa dostala až na rodičovské združenie. Keď na telesnej výchove rozdeľoval spolužiakov do dvoch tímov, niektorí zostali nahnevaní, že si ich nevybral. Situácia postupne prehrmela a prestala byť témou. Bol to však len jeden z mála problémov, ktorý si nespôsobil on. Za väčšinu ostatných si mohol sám.

Raz sa nechal oklamať pri počítačovej hre, v ktorej zaplatil 50 eur za lepší účet a nedostal za to nič.

„Bol z toho strašne smutný. Nevie pochopiť, prečo by ho niekto chcel oklamať. Pýta sa, prečo také veci niekto vôbec robí,“ vysvetľuje Adamov otec Marek Čepko.

Podobnú lekciu o peniazoch dostal aj na letnej dovolenke, kde si na miestnom trhu kúpil slúchadlá od Apple za 20 eur. Mali ich tam všade a v každom stánku mu tvrdili, že je to originál. Uveril. Kúpil si ich a po troch dňoch mu prestali fungovať.

„Aktuálne chce na Vianoce tenisky za 140 eur. Povedali sme mu, že je to veľa, tak ich začal hľadať na rôznych bazárových stránkach, kde sa predávajú kópie. Našiel ich za výrazne menej a nejde mu do hlavy, ako to nemôže byť originál a že tam musí byť nejaký rozdiel v kvalite,“ hovorí Marek Čepko.

Keď mu ich rodičia odmietali kúpiť aj naďalej, Adam vytiahol tajný tromf, ktorý ho naučili oni sami.

„Zaplatím si polovicu,“ povedal.

„Veci buď dostávam na nejaký sviatok, alebo si zaplatím polovicu a rodičia mi doložia zvyšok. Naposledy som si takto kúpil tenisky,“ vysvetľuje Adam.

Mladí poznajú cenu iPhonu, ale chleba nie

Adamovým najväčším príjmom je Veľká noc, kedy si vie za jeden deň zarobiť aj 350 eur. Žije potom z toho celý rok. Následne si vie v priebehu roka prilepšiť piatimi eurami za kosenie trávy alebo tým, čo mu zostane z vreckového. Ostatné domáce práce robí bezodplatne.

Drobné činnosti v domácnosti sú bežnou súčasťou života a výchovy detí k samostatnosti a zodpovednosti. V prípade potreby motivácie je skôr vhodné deti usmerniť tak, že čím skôr niečo urobia, tým skôr sa pôjdu bicyklovať, za kamarátmi alebo na spoločný rodinný výlet, prípadne len tak spolu na dobrú zmrzlinu,“ radí Danica Lacová, programová riaditeľka programu FinQ, zameraného na finančné vzdelávanie na základných a stredných školách.

Rodičia prednedávnom dali Adamovi vlastnú platobnú kartu a nastavili trvalý príkaz na 15 eur mesačne. Je len na ňom, ako ich využije.

„Zhruba štvrtinu na niečo miniem a trištvrte si odložím. Peniaze mám v obálke a sporím si ich, aby som si mohol niečo kúpiť, keď sa mi to bude páčiť,“ prezrádza brankár futbalovej Petržalky.

Adam vie presne povedať, koľko stoja ktoré tenisky, koľko štýlová bunda alebo kopček zmrzliny v Dunajskej Lužnej a koľko v Bratislave, horšie je na tom s cenami pečiva. Nie je však jediný.

Z prieskumu spoločnosti Millward Brown, ktorá pre Českú sporiteľňu už dlhodobo sleduje úroveň finančnej gramotnosti v krajine, vyšlo, že mladí vedia presne, koľko stojí najnovší iPhone, ale netušia, koľko zaplatia za chlieb. Spoločnosť vydala v roku 2016 správu, že za tri roky klesol o 15 percent počet detí, ktoré vedia povedať cenu chleba a o 13 percent stúpol počet tých, ktoré mali prehľad v cenách iPhonu. Podľa manažérky výskumu Českej sporiteľne Lenky Korečkovej však nad nimi palicu lámať netreba.

„Zodpovednému hospodáreniu sa deti musia naučiť a z nášho prieskumu vyplýva, že sa to učia rýchlo. Hlavným zdrojom informácií v oblasti financií sú pre mladých stále rodičia, ale na dôležitosti výrazne naberá škola a významnú rolu začínajú hrať i sociálne siete,“ povedala Lenka Korečková.

Čepkovci sa síce s deťmi ešte neposadili za stôl, aby sa išli rozprávať vyslovene o peniazoch, tému s nimi otvárajú skôr v rámci bežného chodu domácnosti. Keď nezjedia desiatu alebo obed, povedia im, že jedlo sú premenené peniaze.

„Vysvetľujeme im, že za peniaze sme museli nakúpiť potraviny, potom sme nejaký čas strávili prípravou jedla a keď to nebudú jesť, pokojne môžeme zobrať peniaze a zahodiť ich do koša,“ hovorí Marek Čepko.

Marek vlastní a vedie Farmu pod Vtáčnikom, ktorá je od Dunajskej Lužnej vzdialená dve hodiny autom. Pondelky až stredy trávi na farme, od štvrtka do nedele je s rodinou.

„Deti najskôr plakali a pýtali sa ma, prečo idem preč. Povedali sme im, že tatino chodí zarábať, čoho výsledkom sú peniažky, za ktoré si potom kupujeme jedlo, oblečenie alebo dovolenky. Teraz už vedia, kedy som doma, čo za to máme a úplne to rešpektujú,“ teší sa Čepko.

Ich prístup odporúča aj Danica Lacová z programu FinQ, ktorý získal od ministerstva školstva oprávnenie na inovačné vzdelávanie.

„Odporúčame klásť nenásilné otázky a viesť uvoľnené rozhovory, aby sa dieťa necítilo kontrolované. Deti sa dajú usmerňovať aj pomocou diskusií na finančné témy v úzkom prepojení na životné situácie, ktoré zažívajú,“ navádza Lacová.

Dvanásť vajec je strašne veľa peňazí

Šimon Svitok má pätnásť rokov a žije v Prievidzi. Aj on pozná ceny oblečenia takmer naspamäť, kupovať si drahé však považuje za zbytočné.

„Nepríde mi to ako niečo, čo by som potreboval. Keď má nejaký spolužiak príliš drahé topánky, tak sa z nich nechce v škole ani prezuť,“ vysvetľuje Šimon.

„Zhruba sedemkrát si už odo mňa niekto kúpil tortu, vďaka čomu som si sám zarobil peniaze.“

Jeho opatrný vzťah k peniazom ovplyvnila zrejme aj situácia, do ktorej sa narodil. Jeho rodičia sa v tom čase vrátili z Prahy na Slovensko a žili z mesiaca na mesiac. Mama bola na materskej a otec začínal s interiérovým dizajnom, o ktorý nebol v tej dobe a v tak malom meste záujem.

„Moja materská bol náš jediný pravidelný príjem. Manžel mal každý mesiac iný. Buď mal veľa práce, alebo takmer žiadnu,“ spomína Stanka Svitok.

„Šimon so mnou chodil na všetky nákupy a videl, keď som sa rozhodovala, či si kúpime rožok alebo jogurt. Mal vtedy tri roky, ale už to zrejme dokázal vnímať. Keď mal na niečo chuť, musela som si spočítať, či na to budeme mať. Dosť dlho mi potom ešte hovoril, aby som to nekupovala, lebo na to nemáme peniaze, aj keď sme ich už mali,“ dodáva Stanka.

Šimonovi to zostalo dodnes, že kontroluje cenu potravín. Keď si prednedávnom vymyslel, že napečie parížske venčeky, zľakol sa pri pohľade na recept.

„Musel použiť osem vajec a ďalšie štyri bielka, tak mi povedal, že 12 vajec vychádza strašne veľa peňazí. Pýtal sa, čo budeme robiť, ak mu to náhodou nevyjde a budeme to musieť všetko vyhodiť. Vraj pôjdu všetky peniaze do koša,“ hovorí Stanka.

Povzbudila ho, že keď sa chce naučiť niečo nové, treba investovať čas aj peniaze a nehľadieť, či sa to podarí alebo nie.

„Zjeme to aj nepodarené alebo to vyhodíme, povedala som mu,“ dodáva.

Mladý Prievidžan pristupuje k životu o niečo praktickejšie a považuje za prirodzené, že doma musí aj pomáhať, chodí vyniesť smeti, vyberá umývačku riadu, vysáva a umýval už aj okná. Pri domácich prácach preto s peniazmi nepočíta, zato cez pečenie sa k nim už dostal. Začal s ním ako deväťročný.

„Ocino párkrát niečo napiekol a mne sa to zapáčilo, tak som to skúsil aj ja. Odvtedy varím aj pečiem, najčastejšie torty k narodeninám. Zhruba sedemkrát si už odo mňa niekto kúpil tortu, vďaka čomu som si sám zarobil peniaze,“ prezrádza Šimon.

Ako desaťročný si k narodeninám želal kuchynský robot, ktorý dodnes v domácnosti najviac využíva on. Podľa jeho mamy si nemá problém ani navariť, a tak keď je hladný, urobí si rezne, upečie kura alebo navarí obľúbené gnocchi so syrovou omáčkou.

K peniazom sa dostáva buď náhodne, keď ide s kamarátmi von alebo do kina, inak čaká na narodeniny, meniny, Veľkú noc, deň detí a Vianoce. Pravidelné vreckové totiž nedostáva a brigádovať ešte nemôže.

Odporúčaná výška vreckového

„Keď deti niečo potrebujú, tak im to kúpime. Preto nám nikdy nenapadlo, že by sme im mali dávať vreckové. Vlastne som o tom začala premýšľať až teraz, pri spolupráci na tomto článku. Uvažujeme zaviesť ho z dôvodu, aby syn a dcéra dostali peniaze na nejaké obdobie a učili sa s tým hospodáriť,“ zamýšľa sa Stanka.

Jej rozhodnutie odobruje aj odborníčka na finančnú gramotnosť Danica Lacová. Zároveň dodáva, ako ho správne nastaviť.

„Dávať deťom vreckové odporúčam najskôr od 9 až 10 rokov. Jeho výška závisí od veku dieťaťa, ekonomickej situácie rodiny, jej výchovných postupov či od počtu detí v rodine. Vo všeobecnosti sa však začína nižšou sumou, napríklad 10 až 15 eur mesačne, a na strednej škole to už môže byť 30 až 40 eur mesačne. Je to však veľmi individuálne. Sú rodiny, ktoré deťom vreckové nedávajú a volia iné formy vedenia detí k hospodáreniu,“ hovorí Lacová.

Svitkovci sa snažia zapájať deti do bežného chodu domácnosti a rozprávať sa s nimi, čo všetko tvorí náklady na život. Keď sa Šimon rodičov spýtal, koľko zarábajú, nemali problém povedať mu, no zároveň dodali, aké majú náklady. Hypotéka, energie, správa bytu, strava a ďalšie. Ak by k príkladom zo života pridali aj vreckové, podľa odborníčky Danici Lacovej z programu FinQ by sa mohli naučiť veľa.

Odporúčaná výška vreckového a jeho frekvencia

• 6–10 rokov: 3 až 5 eur, 1× za týždeň,
• 11–15 rokov: 10 až 15 eur, 1× za 2 týždne,
• 15 a viac rokov: 30 až 50 eur, 1× za mesiac.

 

„Dieťa si musí dobre premyslieť, na čo použije peniaze aj kedy ich minie. Keď ich minie hneď, ďalšie dostane až o mesiac. Tiež si uvedomí, že ak po niečom túži, musí si najskôr nasporiť. Vreckové vedie deti k zodpovednosti za svoje konanie, k systémovému mysleniu, kontextovému uvažovaniu, učí hospodáriť aj vedieť obdarovať iných,“ radí Lacová.

Logiku sporenia však Šimon pochopil aj bez vreckového, keď si už dokázal odložiť na foťák, tablet aj telefón. V súčasnosti si sporí na ďalší foťák, bude mu to však trvať ešte minimálne rok.

„Keď niečo chce, dokáže vydržať aj rok a vie si vypočítať, koľko mu ešte chýba a ako dlho mu bude trvať, kým si na to odloží. Aktuálne má vysnívaný fotoaparát v dosť vysokej hodnote a pravidelne ma informuje, keď ho niekde zlacnia čo i len o desať eur,“ prezrádza Stanka.

„Koníčky sú jediná vec, na ktorú je ochotný minúť peniaze. Aj preto sa teší, keď bude mať 16 rokov a bude môcť začať brigádovať,“ uzatvára Stanka Svitok o svojom synovi, ktorému sa podarilo vyhrať celoslovenskú súťaž v krátkom filme a už viackrát vstal ráno o štvrtej, aby išiel nafotiť východ slnka. Zhruba tak vyzerá svet, na ktorý je ochotný minúť peniaze. Fotografia a pečenie.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.