Odsťahovali sa na lazy i do dodávky. Ako sa tam žije?

Dlhé roky žili v meste a denne chodili do práce. Klasika. Potom však začali robiť to, čo si väčšina z nás môže dovoliť len v rámci dovolenky. Dodávka, samota, cestovanie, sloboda.

Radoslav žije v Zaježovej už 13 rokov a Katarína tvrdí po polročnej ceste v dodávke, že šťastnejšia nikdy nebola. On ani ona svoje rozhodnutie neľutujú a plánujú v ňom pokračovať. V čom sa zmenil ich spôsob života oproti predošlému, v čom sa museli prispôsobiť a čo plánujú ďalej?

Začiatky v Zaježovej

Od najbližšej civilizácie ich delí dvanásť kilometrov cesty. To je desať minút autom do Pliešoviec, prípadne 50 minút autobusom k prvému väčšiemu mestu do Zvolena. Dostať sa do Zaježovej začne byť komplikované až vtedy, keď pôjdete k niekomu na návštevu.

„Môj dom má tieto súradnice. Pre istotu prikladám aj náhľad mapy, lebo minule to ľudí poslalo inam. Dom je tá červená značka na mape. Keby niečo, volaj. Po Pliešovce budeš mať ešte signál,“ napísal do e-mailu inštrukcie Radoslav Plánička, programový manažér Komenského inštitútu žijúci na zaježovských lazoch.

Cesta je pekná, nová asfaltka, a jazdí sa po nej príjemne, ale neboli by ste prví, ktorí by volali zo 60 kilometrov vzdialených Šiah, že ste prišli na miesto súradníc a kam teda ísť ďalej. Je to o to komplikovanejšie, že niektorí operátori toto miesto nepoznajú. Kým s jednými môžete v Zaježovej používať aj 4G internet, iným nevystačí signál ani na odoslanie esemesky.

Radoslav Plánička prišiel do Zaježovej v roku 2008 ako 28-ročný a jediné, čo mal, bol bicykel a pár vecí, ktoré vošli do požičanej oktávie. Nemal prácu, priateľku, veľké úspory, pochopenie rodiny ani istotu, že robí správne. Mal však priateľov, ktorí k sebe hľadali spolubývajúceho, a tak sa rozhodol, že to skúsi.

„Neanalyzoval som to, pretože to nebol proces, v ktorom by som sa rok musel pripravovať na nejakú expedíciu,“ vysvetľuje Radoslav, ktorý žil dovtedy prevažne v Košiciach.

Nasťahoval sa do starého domu, ktorý nemal ústredné kúrenie, bola v ňom zima, tiekla len studená voda a keď sa chcel osprchovať, musel si buď hodinu predtým nahriať vodu, alebo sa sprchovať v ľadovej.

Presunúť sa z druhého najväčšieho mesta Slovenska do osady, v ktorej dnes žije do 250 obyvateľov roztrúsených ďaleko od seba, však pre neho nebol veľký šok. Zaježovú navštevoval od roku 1999 a zažil ju v tých najnáročnejších časoch.

„Už od dvadsiatky som mal pocit, že chcem žiť mimo mesta. Nevedel som, kedy odídem ani kam pôjdem, ale odchod do Zaježovej bol prirodzený vývoj. Predchádzalo tomu veľa vecí, čiže to nebolo len o tom, že som si niekde niečo prečítal,“ vysvetľuje Radoslav.

Do Zaježovej sa presťahoval ostrieľaný víkendovými pobytmi aj diskomfortom z týždňov na farmách, prespávania v lese či mesačnej púte k Čiernemu moru, napriek tomu ho niektoré veci prekvapili. Stačilo, že sa lazy stali každodennými.

Naďalej chodí do mesta

Opisovať Zaježovú v roku 2021 môže znieť ako idylka. Cez deň tu vládne pokoj, v noci skutočne vidno hviezdy, ľudia majú autá, počítače, internet aj Netflix, zachytávajú dažďovú vodu a využívajú solárne panely, ale nebolo to tak vždy.

Prví novousadlíci si opravovali staré domy, pestovali obilie, mlátili slamu, orali koňmi a tvrdo pracovali okolo domu. Ak aj to znie ako idylka, tak viacerí z nich to časom vzdali, predali zvieratá, rozišli sa a opäť začali žiť v meste.

„Nechcel som potlačiť 28 rokov života v meste, že zrazu budem divoch, ktorý si postaví chatku v lese a bude tam žiť sám. Nemal som preto tendenciu ako iní ľudia, že utečiem od všetkého. Urobil som prirodzený kompromis a povedal si, aký je môj štandard, pod ktorý nie som ochotný ísť. Tečúca voda a teplo boli pre mňa základ,“ spomína Radoslav.

„Nedokážem zmazať to, že som z mesta, preto si občas sadnem do kaviarne a pravidelne chodím aj do potravín do mesta.“

Po troch rokoch v starom dome sa rozhodol kúpiť si v Zaježovej aj niečo vlastné. Síce si tým spečatil život na lazoch, navštevovať iné mestá mu to však nezabránilo.

„Nedokážem zmazať to, že som z mesta, preto si občas sadnem do kaviarne a pravidelne chodím aj do mesta po veci, ktoré nemáme v našej potravinovej banke. Naďalej som teda čiastočne spojený so systémom a vyhovuje mi to,“ usmieva sa Radoslav.

Aj dnes sa preto stane, že sedí na káve v Banskej Štiavnici a pozoruje ľudí, prípadne v rámci práce chodí do Bratislavy. Prípadným záujemcom o život na lazoch tiež radí nesnažiť sa v sebe popierať to, odkiaľ pochádzajú.

S manželkou chcú mať vlastný projekt

Radoslav má 41 rokov a prednedávnom sa mu narodila dcéra. Spolu s manželkou si tak naplnili životnú etapu, po ktorej túžili už dlho. Manželstvo, dieťa a založenie rodiny.

„Bolo to zdĺhavejšie, lebo obaja máme viac rokov. Dcéra sa stala súčasťou našej budúcnosti, v ktorej nás čaká veľa pekných vecí,“ predpovedá čerstvý otec.

Jednou z nich by mohli byť aj vzdelávacie aktivity, ktoré Radoslav hostí priamo na svojom pozemku. Začal s nimi pred pár rokmi a ako sám hovorí, posúvajú ľudí vpred a umožňujú im zažiť samých seba.

„V ostatných rokoch som súčasťou rôznych projektov, napríklad Mužských kruhov. Chcem ich ďalej rozvíjať a venovať sa im. S manželkou sa rozprávame aj o tom, že by sme časom mohli robiť aj vlastné aktivity. Je waldorfská pedagogička a oboch nás to k vzdelávaniu už dlhodobo tiahne. Aktuálne však nie je možné púšťať sa do veľkých projektov, lebo prioritou na najbližšie roky bude dieťa,“ prezrádza programový manažér Komenského inštitútu.

„Predovšetkým chcem vytvárať sebarozvojové aktivity, ktoré ľuďom pomôžu spomaliť a zistiť, kto v skutočnosti sú a čo naozaj chcú. Ľudia dnes majú tendenciu zahlcovať sa prácou a nezamýšľať sa nad životom, čo sa v ňom deje. Kvôli tomu častokrát robíme veci, ktoré vlastne ani nechceme či nemáme robiť,“ hovorí Radoslav.

Rozhodol sa preto postaviť na svojom pozemku hosťovský dom, kam bude možné prísť na víkend, na týždeň či na akúkoľvek dočasnú dobu. Keď sa to spojí s ostatnými aktivitami, ktoré v Zaježovej prebiehajú, vznikne z toho takmer ideálne miesto na sebarozvoj.

Občianske združenie Živica tu prevádzkuje vzdelávacie centrum, má súkromnú malotriednu školu a organizuje rôzne víkendové pobyty či workshopy, navyše Radoslavov dom sa nachádza na kopci s výhľadom na celú Zaježovú. Čiže vzdelávaniu bude učinené za dosť, aj romantické duše pookrejú.

Ovocie ako investícia

Keď sa budete s Radoslavom rozprávať o budúcnosti, spomenie aj také veci, ktoré sú pri živote v meste takmer neznámou. Vlastné jablká, hrušky, gaštany či iné ovocie a zelenina.

„Najväčšou investíciou je pre mňa vlastný dom, ale mám aj sad, v ktorom verím, že o desať rokov budem mať vlastné ovocie. Tento rok sme zasadili dva gaštany a dcére jednu jabloň. Aktuálne mám cez 20 stromov rôzneho druhu ako jablká, slivky, marhule a ďalšie. Chcem mať vlastnú produkciu, čo je istým spôsobom investícia,“ zamýšľa sa Radoslav.

Viac ako o budúcnosti však rozmýšľa o tom, ako sa má dnes. Prišiel na to, že ak sa chce cítiť dobre dlhodobo, musí sa mať dobre aj teraz. Snaží sa preto dostatočne oddychovať a nepreháňať to s prácou.

„Je pre mňa dôležité robiť čo najviac toho, čo mi dáva zmysel. Nechcem teraz desať rokov robiť niečo, čo ma nebude baviť, aby som si zarobil a neskôr mohol žiť pohodlný život, lebo z toho budem nervózny a budem mať zdravotné problémy. Veľa ľudí teraz drie, aby potom mohli žiť lepšie. Avšak nie je čas žiť potom. Je dôležité žiť teraz,“ uzatvára Radoslav.

Z bytu do dodávky

Odsťahovať sa na lazy síce nie je pre každého, ale stále budete žiť v nejakej nehnuteľnosti. Odsťahovať sa však do dodávky, to už chce trochu viac predstavivosti i odvahy. Katarína Oslancová mala jedno i druhé.

Pracovala na samospráve v meste na hornej Nitre, no postupne stratila ideály, vyhorela a rozhodla sa začať s niečím vlastným. Ešte predtým však potrebovala trochu času a voľnosti.

„Na samospráve som vydržala štyri roky. Vždy ma bavilo robiť pre ľudí a niečo vytvárať, ale aj napriek snahe a neplateným nadčasom mi došli ilúzie. Videla som, ako sa dobré projekty pre mesto posúvajú na druhú koľaj a pretláčali sa projekty výhodné len pre úzku skupinu ľudí. Vyhorela som a stratila som ideály,“ približuje Katarína.

Časom si uvedomila, že nemusí byť viazaná len na jedno miesto a keď bolo vonku pekne, zobrala si voľno a išla so psom do prírody alebo s kamarátmi liezť na hory.

„Uvedomila som si, že v byte som len zlomok voľného času. Drvivú časť som trávila na horách zavesená na lane alebo spiaca pod holým nebom, jednoducho som si užívala to, čo tu máme najkrajšie, teda hory. Logicky mi z toho vyšlo, že ak nebudem mať prácu, nebudem potrebovať ani byt a bude mi stačiť dodávka. Síce by som tým obetovala istý komfort, ale mala by som viac času na to, čo mám najradšej a čo má robí šťastnou,“ hovorí Katarína.

Po štyroch rokoch na úrade teda dala výpoveď v práci i v podnájme a išla do neznáma. Kúpila si dodávku a začala ju prerábať.

„Nebol to môj sen kúpiť si dodávku, ale keď som pochopila, že moja komfortná zóna je minimálna, tak to vyšlo ako najlepšia možnosť. Nevedela som, ako sa to vyvinie. Vedela som len to, že k životu nepotrebujem veľa. Som zvyknutá spať pod holým nebom iba v spacáku a byť na horách pár dní bez sprchy, signálu či internetu. Chcela som od toho len jedno. Aby mi to dalo pocit slobody,“ hovorí 31-ročná horolezkyňa a ďalej prezrádza, ako dlho prerábala dodávku a vďaka čomu mohla zostať pár mesiacov bez príjmu.

Na umývanie postačí aj potok

Katarína nemala pri výbere auta náročné požiadavky, ale neboli ani jednoduché. Chcela ho mať dostatočne vysoké, aby sa v ňom mohla postaviť, zároveň však nie dlhé, aby mohla kdekoľvek zaparkovať. Zopár si ich pozrela, až to vyšlo na 13-ročný žltý Ford Transit.

Prerobiť ho jej zabralo dva mesiace. Pomahál jej s tým najmä otec, s ktorým auto vyčistili, ošetrili, zateplili, zaviedli elektriku a finálne zariadili. Má v ňom kuchyňu s chladničkou, posteľ, krízovú sprchu, odkladacie priestory a zmestí sa do neho aj 40-kilová fenka Meru.

„Auto si treba urobiť tak, aby sa do neho dalo dať čo najviac vecí a bolo to dobre premyslené, lebo inak sa tam nebude dať hýbať. Zobrala som si len to najpodstatnejšie. Oblečenie, jedlo a veci na lezenie a turistiku. Hneď ako sme ho dokončili, vydala som sa na svoj prvý trip na Balkán. Prvýkrát som spala pri Ledavskom jazere v Slovinsku,“ spomína Katarína.

„Pointou je, aby som bola blízko k horám, ale nie, aby som v dodávke žila. Zvyknem zaparkovať niekde pod kopcom, pobaliť sa a ísť prespať niekam do prírody.“

Pred každým výletom si doplní zásoby, operie veci, zoberie si plynové bomby, napustí vodu do dvoch 25-litrových bandasiek, zabezpečí lieky pre psa a vyčistí celú dodávku. Potom už stačí len natankovať, zaradiť jednotku a ísť. Voda jej zvykne vystačiť, pretože jednak sa v dodávke sprchuje len minimálne, zároveň ju môže doplniť z prameňov či studničiek.

„Potoky a jazerá sú pri umývaní praktickejšie, navyše sa pri tom otužujem,“ prezrádza Katarína.

Na cestách zvykne najčastejšie jesť ovsené vločky, vajíčka s fazuľou, ryžu, syry alebo instantné jedlá a čo najviac nakupuje od domácich. V októbri v Dolomitoch si z miestnej farmy odniesla kravský syr a domáce víno a podobne nakupovala aj v krajinách ako Chorvátsko, Čierna Hora či Bosna a Hercegovina.

Problém nemá ani s elektrikou, keďže na aute má solárny panel. Môže si z neho nabiť telefón, powerbanku i čelovku, prípadne zapojiť chladničku alebo iný kuchynský spotrebič, ak je to nevyhnutné. V aute má teda vodu, plyn, kúrenie aj elektriku, napriek tomu v ňom trávi len minimum času.

Žila z úspor a podpory

„Dodávka je pre mňa len taký čik-čik domček. Pointou je, aby som bola blízko k horám, ale nie, aby som v nej žila. Zvyknem zaparkovať niekde pod kopcom, pobaliť sa a ísť prespať niekam do prírody,“ hovorí Katarína.

Najdlhšie v nej bola tri týždne na Balkáne. Okrem toho cestovala do Talianska a veľa času strávila v slovenských pohoriach. Na niektoré výlety chodila sama, zväčša však brala so sebou známych alebo niekoho stretla, keďže kamarátov má po celej Európe.

„Aktuálne žijem tak, ako som si predstavovala. Ráno začínam kávou a jógou, urobím si raňajky a nakoniec upracem. Potom sa idem prejsť, liezť alebo niekam prespať. Keď som večer v aute, otvorím si knihu, zapálim sviečku a pustím si hudbu. Notebook zapínam raz za mesiac, len aby som zaplatila účet za telefón. Aktuálne mám najlepší život, aký som kedy mala. Cítim sa extrémne slobodne,“ usmieva sa Katarína.

Umožňuje jej to aj situácia, že nemusí chodiť do práce. Po dlhých rokoch v zamestnaní sa rozhodla požiadať o dávku v nezamestnanosti a žiť z nej. Navyše mala aj niečo odložené.

„Vždy treba mať odložené niečo málo bokom a počítať s tým, že ak sa niečo stane, budem mať poistku, ktorá ma nenechá úplne v kaši. Preto som do toho išla s tým, že mám našetrené a budem brať aj podporu,“ radí Katarína.

Z Dolomitov sa vrátila začiatkom novembra a dodávku plánuje odparkovať. Zimnú sezónu chce totiž využiť na prácu a doplnenie financií, aby mohla budúci rok opäť stráviť v dodávke.

„Zima v dodávke je menej komfortná, navyše z niečoho musím aj žiť. Na zimnú sezónu pôjdem pracovať do zahraničia na horskú chatu alebo horský hotel, zarobím si a na jar opäť začnem cestovať. Zároveň chcem cez zimu začať riešiť vlastný projekt, z ktorého sa časom stane podnikanie,“ načrtáva Katarína.

Detaily ani oblasť projektu prezrádzať nechce, ale mal by byť zelený a využiť granty určené na dekarbonizáciu hornej Nitry.

„Bude to väčšia stavba a mala by byť čo najpasívnejšia. Chcela by som mať zelenú strechu a odvádzať aj dažďovú vodu do jazera. Určite z toho nezbohatnem, ale dám do toho celú seba. Ešte chvíľu si pocestujem a potom sa tomu budem venovať naplno, lebo to zaberie extrémne veľa času. Teším sa na to, čo ma čaká. Budúcnosť máš presne takú, akú si ju zariadiš,“ žmurkne Katarína.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.