Na obed mu nestačilo ani 50 miliárd dolárov. Ako vyzerala najhoršia inflácia?

Predstavte si, že prídete do kaviarne a objednáte si kávu. Kým ju vypijete, vzrastie jej cena dvojnásobne. V Nemecku či Maďarsku bolo takéto tempo rastu cien realitou.

Dnešná inflácia preto nie je z pohľadu histórie ničím výnimočná. Ekonómovia doposiaľ zaznamenali 57 prípadov hyperinflácie, ktorá ľuďom ukrajovala z úspor, zatvorila firmy a zdevastované ekonomiky sa stavali na nohy desaťročia.

Čo spôsobilo najhoršie finančné katastrofy za ostatných sto rokov? Dajú sa porovnať s dnešnými problémami a vieme sa z nich poučiť?

Vojna na dlh (1922-1923)

S infláciou sa svet po prvýkrát stretol po prvej svetovej vojne, kedy sa financovanie vojny požičanými peniazmi a spoliehanie sa na úhradu dlhu z reparácií ukázalo ako naivný plán.

Americký ekonóm Philip Cagan definoval hyperinfláciu ako medzimesačný nárast cien o 50 percent. Nemecko túto hranicu po prvýkrát prekonalo v júli 1922, kedy sa rast cien vymkol spod kontroly.

„Liter mlieka, ktorý v apríli 1922 stál sedem mariek, sa v auguste predával za 16, v septembri za 26 a v októbri za 50 mariek,“ píše britský novinár Adam Fergusson v knihe When Money Dies.

Nemecko napokon meškalo s druhou splátkou reparácií, čo nenechalo Francúzov chladnými. V januári 1923 vtrhli spolu s belgickou armádou do nemeckého priemyselného regiónu Porúrie, aby si vzali, čo im patrí. Okrem toho vyhnali infláciu do výšin aj vládou vynútený štrajk zamestnancov a zastavenie produkcie výmenou za výplaty.

Pribúdajúci počet núl na bankovkách sa odzrkadľoval v rastúcom zúfalstve ľudí. Na jeseň roku 1923 bola podľa BBC tlač drahšia, než hodnota jednej bankovky. Ich hodnota upadala tak rýchlo, že stačilo povedať jednu vetu a ľudia mali na jej konci menší majetok ako na jej začiatku. Inými slovami, ceny sa neraz menili už počas nakupovania. Aj preto dostávali robotníci výplatu dvakrát denne, pretože v priebehu dňa stratila hodnotu.

Totálny kolaps zastavil až vznik novej centrálnej banky a nahradenie meny takzvanou rentovou markou. História ukázala, že vtedajšia politická kríza vytvorila podmienky pre vzostup extrémizmu.

Maďarský historický paradox (1945-1946)

Po Nemecku bolo ďalším na rade Maďarsko, ktoré tiež spoznalo trpkú príchuť inflácie. Stalo sa tak po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska. Vtedajšia kríza si v januári 1927 vyžiadala nahradenie pôvodnej koruny novou menou pengő, ktorá síce na istý čas priniesla stabilitu, no následky druhej svetovej vojny zasiahli Maďarsko ešte väčšou silou.

Zničený priemysel a vysoké reparácie, ktoré vyrubil ZSSR, boli pre hospodárstvo zdrvujúce. Napriek varovaniam centrálnej banky si Spojenecká kontrolná komisia (zložená najmä zo Sovietov) presadila svoje a splatenie dlhov a obnovu priemyslu vyriešila tlačením nových peňazí.

Nuly v cenách tovarov pribúdali takým tempom, že bolo ľahšie rozoznať bankovku podľa farby, než podľa jej hodnoty. „Za chlieb si predavač pýtal dve modré a jednu zelenú,“ uvádza Business Insider.

Situácia sa začala zlepšovať až v auguste 1946, kedy vláda zaviedla radikálne reformné opatrenia a menu pengő nahradil forint krytý zlatými rezervami a silnými menami. Paradoxne, aj napriek historicky najvyššej hyperinflácii, sa priemyselná produkcia dostala v priebehu 13 mesiacov na 90 percent predvojnovej úrovne. Najviac za to zaplatili maďarskí robotníci, ktorým sa príjmy prepadli o 80 percent.

Prepisovanie politickej mapy Európy (1992-1994)

Na konci 20. storočia to už začínalo vyzerať, že nové milénium príde bez ďalšieho prípadu hyperinflácie, no napokon sa objavili ešte dva. Tým prvým bola Juhoslávia.

Príchod inflácie bol nezvratný, keďže prirodzený vývoj udalostí vo svete i vo vnútri Juhoslávie naznačoval jej postupný rozpad. Infláciu hnali do výšok prebiehajúce boje v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine i narušené obchodné vzťahy v regióne, ktoré sa prejavili na poklese priemyselnej produkcie. Tú ešte viac zdecimovali sankcie a obchodné embargo zo strany OSN v rokoch 1992 až 1993. A výsledok? Podľa štúdie srbských ekonómov v Journal of Comparative Economics sa fiškálny deficit zvýšil z troch percent HDP v roku 1990 na 28 percent v roku 1993.

Vláda neprestajne sýtila ekonomiku novými peniazmi a dinár rýchlym tempom strácal hodnotu. Ľudia sa tak snažili na čiernom trhu vymeniť bezcenné bankovky za silné meny.

„Základné potraviny predávali na prídel štátne obchody. Vyhladovaní ľudia stáli v dlhých radoch a dúfali, že si z obmedzených zásob aspoň čosi odnesú domov,“ opisuje sociálna antropologička Ivana Bajič-Hajdukovič v príspevku pre odborný časopis Contemporary Southeastern Europe.

Chaos v Juhoslávii ukončil menový kolaps v prvých dňoch roka 1994 a následné reformy ekonóma Dragoslava Avramoviča. Pomôcť dokázalo aj zavedenie nového dináru krytého zlatom a silnými menami.

Trpká príchuť získanej slobody (1993-1994)

Posledným prípadom inflácie 20. storočia bolo Arménsko, ktoré zažilo energetickú krízu. V čase ničivého zemetrasenia sa vláda kvôli obavám o bezpečnosť rozhodla odstaviť jadrovú elektráreň Metsamor, vzdialenú asi 100 kilometrov od epicentra zemetrasenia. Spustil sa tým domino efekt, keďže elektráreň vtedy produkovala až tretinu arménskej energie.

Zároveň kvôli rozpadu ZSSR prišli domáce továrne aj o exportné trhy. Pridali sa Turecko s Azerbajdžanom, ktoré v dôsledku vyhrotenej situácie v boji o Náhorný Karabach okamžite zatvorili svoje hranice. Navyše Azerbajdžan rozšíril blokádu na plynovod z Turkménska a neskôr aj na železnice a cesty, čím odrezal Arménsko od dovozu energie.

Patová situácia tak spôsobila v krajine energetickú krízu, ktorá vyústila do hyperinflácie. Výstižne to opísal americký ekonóm John Odling-Smee, ktorý v príhovore na pôde Americkej univerzity v Arménsku uviedol, že HDP Arménska tvorilo v roku 1993 iba 47 percent z jeho hodnoty v roku 1990.

Mizerná životná úroveň pod hranicou chudoby a život z ruky do úst vyhnal podľa The New York Times v rokoch 1991 až 1994 z krajiny viac ako pol milióna obyvateľov.

Dostať situáciu pod kontrolu sa podarilo arménskej vláde v spolupráci s centrálnou bankou až v závere roku 1994. Hyperinfláciu pomohol znížiť až balík striktných monetárnych a fiškálnych opatrení.

Na obed nestačilo ani 50 miliárd dolárov (2007-2008)

Po viacerých prípadoch hyperinflácie z minulého storočia sme v novom miléniu zažili minimálne dve. Oboje s prívlastkom zbytočné.

Prvým z dvojice nešťastníkov bolo Zimbabwe, ktorého problémy sa začali po tom, ako sa prezident Mugabe rozhodol angažovať vo finančne nákladných vojnách. Olej do ohňa priliala aj jeho pozemková reforma. Bieli farmári prišli o pôdu a získalo ju černošské obyvateľstvo (zväčša prívrženci Mugabeho), ktoré nemalo ani potuchy, ako sa o ňu starať.

Poľnohospodárska produkcia sa preto prepadla a ako to už na svete chodí, všetko ide ruka v ruke. Štát tak prichádzal o príjmy a kľúčová zložka exportu už nepokryla ani potreby domáceho obyvateľstva.

Aby toho nebolo málo, deficit ešte viac prehĺbili sankcie zo strany EÚ a USA v rokoch 2002 a 2003. A čo urobil Mugabe? Snažil sa to pokryť tlačením nových peňazí. Klasika.

„V roku 2006 chcel týmto spôsobom splatiť dlh krajiny voči MMF, čo vystrelilo infláciu raketovo hore,“ uvádza portál Stacker.

Na reportovanie inflácie v Zimbabwe vytvoril ekonóm Steve H. Hanke špeciálny index, no pre nedostatok overených dát musel 14. novembra 2008 prestať. „K tomuto dňu bola inflácia na hodnote 89,7 triliárd percent,“ píše Hanke pre CATO inštitút.

Vtedajšiu situáciu najlepšie opisujú príklady, že ceny v obchodoch sa menili štyrikrát denne, výpadky elektriny boli úplne bežné a ľudia stáli v dlhých radoch pred bankami, obchodmi i na čerpacích staniciach kvôli nedostatku zásob.

Vyhnalo to z krajiny množstvo ľudí, medzi nimi v roku 2013 aj aktivistu a výskumníka Prospera Maguchu. V diskusii Bratislava Policy Institute spomenul, ako mu vtedy 50 miliárd zimbabwianskych dolárov nestačilo ani na obed.

Situácia sa stabilizovala až konverziou transakcií do silných mien. Napriek snahe udržať zimbabwiansky dolár v obehu Bloomberg uvádza, že americkými dolármi je hradené prakticky všetko od jedla cez služby až po školské poplatky.

Venezuela je posledným prípadom hyperinflácie (2016-2021)

Venezuela zažívala na prelome tisícročí časy hojnosti. Rastúca cena ropy plnila štátnu kasu, vďaka čomu mohol Hugo Chávez pohodlne realizovať drahé sociálne programy a budovať svoju popularitu.

Osudným sa mu stal prepad cien v roku 2014, keďže export Venezuely bol takmer výlučne závislý od ropy. Pokles záujmu o kúpu venezuelskej ropy znižoval aj hodnotu meny bolívar a predražoval dovoz. Venezuela sa tak dostala do zdrvujúcej krízy, ktorú ešte znásobovalo neefektívne riadenie štátu, vysoké štátne výdavky a korupcia.

Bolívar sa stal bezcenným a čierny trh so silnými menami prekvital. „Modlíme sa, aby sme neochoreli. Ak nemáte doláre, k liekom sa nedostanete,“ povedala pre The New York Times Nora Morrison.

Štatistiky Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov evidujú cez šesť miliónov ľudí, ktorí od roku 2014 opustili krajinu. Iskru nádeje pre potápajúcu sa ekonomiku vykresalo čiastočné uvoľnenie regulácií a povolenie používania dolára. Podľa Bloomberg sa používa na 60 percent transakcií.

Zdá sa, že uvoľnenie trhu zafungovalo. Reuters informuje, že inflácia na konci roka 2021 dosiahla ​​686,4 percenta a medzimesačný nárast cien sa celý rok držal pod 50 percentami. Znamená to, že Venezuela sa po štyroch rokoch dostala von zo zóny hyperinflácie.

Inflácia nás bude skúšať naďalej (2022)

O inflácii je reč aj v roku 2022 a na príkladoch z minulosti vidieť, že je bežným javom hospodárstva. V niektorých prípadoch očakávaným, v iných menej. Tá súčasná má však jeden zásadný rozdiel. Netýka sa len jednej krajiny, ale celého sveta. Slovensko aktuálne zaznamenáva tretie najrýchlejšie zdražovanie v eurozóne.

„Postpandemické oživenie ako aj vojna sú jednoznačne dominantné zdroje súčasnej inflácie,“ nachádza dva hlavné faktory ekonóm Viliam Páleník z Ekonomického ústavu SAV.

Rast cien môže štát čiastočne zbrzdiť „zdražením peňazí“, teda zvýšením úrokových sadzieb. Okolité krajiny mimo eurozóny k tomu už pristúpili.

„Centrálna banka má povinnosť bojovať proti inflácii. Vie to urobiť efektívne vtedy, ak inflácia vychádza zvnútra ekonomiky, keď z nejakého dôvodu ľudia veľa míňajú, firmy veľa investujú a v ekonomike je veľa peňazí. Ak inflácia súvisí s tým, že je vojna alebo nejaká komodita na svetových trhoch je drahá, naše možnosti sú značne oklieštené,“ vysvetľuje viceguvernér NBS Ľudovít Ódor v relácii Rozhovory ZKH.

Zvýšenie úrokových sadzieb však za zázračný liek nepovažuje: „Stačí sa pozrieť do Česka, kde je inflácia ešte vyššia ako u nás,“ dodáva Ódor.

ECB podľa očakávaní finančných trhov plánuje zvýšiť základné sadzby až koncom tohto roka. Podľa Páleníka zvolila vlažný prístup.

„Považujem za chybu ECB, že na rozdiel od FED USA, už prv nezastavila expanzívnu menovú politiku, ktorou reagovala ešte na krízu z rokov 2008 až 2010. V súčasnosti je to už neskoro. Vláda môže úrokové miery len modifikovať, napríklad zmenami v dotovaní hypotekárnych úrokov,“ hovorí Páleník.

Nemusíme sa báť hyperinflácie

Vývoj nebol priaznivý ani pred začiatkom vojny na Ukrajine, podotýka NBS. Posledné scenáre odhadujú tohtoročnú infláciu okolo desiatich percent a budúcoročnú na úrovni 14 percent. Rozhodujúce bude dianie na Ukrajine.

„Situáciu ovplyvní dĺžka, výsledok, sankcie a protisankcie, ich účinky a náklady, obnova zničenej infraštruktúry, obnovenie obchodných vzťahov, pretrvávanie sankcií a podobne. Kľúčové je možné zastavenie dodávok ropy a zemného plynu z Ruska do Únie, či už z jednej alebo druhej strany,“ odhaduje Páleník.

„Tento rok nebude jediný s vyššou infláciou ako rastom miezd. Možno preto hovoriť o stagnácii až miernom znížení životnej úrovne na Slovensku na úrovni pár percent. Avšak prepad životnej úrovne o desiatky percent, ako sa očakáva v Rusku alebo Ukrajine, nám nehrozí,“ upokojuje Páleník.

Pri pohľade na príbehy krajín skúšaných hyperinfláciou sa ako zdroj problémov javí reťazec neočakávaných udalostí so zriedkavým výskytom. Hoci pandémia i vojenský konflikt sú bezprecedentnou skúsenosťou, podľa viceguvernéra NBS nie sú obavy z hyperinflácie na mieste.

„V tomto aj budúcom roku budú rásť ceny relatívne intenzívne, ale báť sa hyperinflácie, že by bolo zrazu príliš veľa peňazí a bankovky by strácali hodnotu, to je nepochopenie situácie,“ povedal Ódor.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.